Michalovič / Macho rozhovor

Macho: V roku 2000 si prvý raz navštívil môj ateliér. Od tej doby systematicky sleduješ vývoj mojej tvorby a bol si iniciátorom, organizátorom a kurátorom mnohých výstav, na ktorých som vystavoval svoje diela. Čo ťa vtedy na mojej tvorbe tak upútalo?

Michalovič: Musím sa priznať, príjemne ma prekvapil fakt, že už pätnásť rokov systematicky sledujem tvoju tvorbu. Možnože adjektívum „systematicky“ je trochu nepresné. V každom prípade sa pokúšam vidieť všetko podstatné, čo si vytvoril. Je to pre mňa dôležité okrem iného aj preto, lebo keď som bol prvý raz v tvojom ateliéri, ty si ešte len opatrne vstupoval na slovenskú výtvarnú scénu a ja som mal možnosť vidieť vývoj tvojej tvorby zblízka. To je vždy veľmi cenná skúsenosť.

Macho: Pre mňa to bolo veľmi intenzívne a objavné obdobie. Stretli sme sa na sympóziu Strih na krajinu, ktoré zorganizovala Oravská galéria v Dolnom Kubíne. Odvtedy sme sa vídali častejšie. Požičiaval si mi knihy, upozorňoval si ma na zaujímavé filmy, občas som zašiel na tvoje prednášky na univerzite... Napísal si text o mojich kresbách do Romboidu a hlavne si ma zoznámil s výtvarníkmi, spisovateľmi, filmármi a inými zaujímavými ľuďmi, s ktorými som nadviazal dialóg, a ktorý s mnohými vediem dodnes. Myslím si, že sme spolu urobili veľký kus práce. Ako to hodnotíš ty?

Michalovič: Nútiš ma spomenúť si na minulé udalosti. Máš pravdu, bolo to intenzívne obdobie. Výstava Strih na krajinu Ti otvorila nový horizont spolupráce aj so mnou, aj s Oravskou galériou, ktorá sa akosi prirodzene stala tvojou domovskou inštitúciou. Zásluhou ústretovosti, a dovolím si povedať, aj odvahy riaditeľky Oravskej galérie, Evy Ľuptákovej, sme mohli realizovať tvoju prvú veľkú výstavu. Bola to cenná skúsenosť, pretože jedna vec je vidieť artefakty doma v ateliéry, a druhá vec je vidieť ich vo výstavných priestoroch. Pamätám si, že inštalovanie sprevádzali naše diskusie. Ja som ad hoc reagoval na tvoje diela a ty si hneď nadväzoval, nahlas si rozmýšľal, ako by mohla tvorba ďalej pokračovať. Našťastie, aj pokračovala. Mám taký pocit, že naše diskusie ťa povzbudili. Začal si odvážnejšie pretvárať svoj rukopis, najmä čo sa týka práce s farbou.

Macho: Čo ťa zaujalo na mojich prvých prácach?

Michalovič: Na tvojich prvých prácach ma zaujala netradičná maľba na sklo. Netradičná preto, lebo to vlastne ani nebola maľba. Skôr to bola kresba. Okrem toho si sklo nevyužíval ako obyčajný pasívny podklad, ale si ho už výrazným spôsobom formoval, či, presnejšie, deformoval. Prvé veci, ktoré som videl, boli subtílne. Jemná kresba sa akoby pokúšala vymaniť z matérie. Akoby zachytávala niečo v stave zrodu, teda niečo, čo už nie je obyčajnou čiarou, ale ešte nie je ani plnovýznamovou figúrou.
Samozrejme, to, čo teraz hovorím, je iba spomínaním. Možnože moje spomínanie je ovplyvnené aj tým, čo nasledovalo potom, ale práve táto spomienka je dobrým začiatkom príbehu tvojej tvorby. S odstupom času sa mi zdá, že na začiatku si sa pokúšal ohmatávať sklo ako materiál a skúmal si vzťah kresby a pozadia. Postupne si zväčšoval formáty, pridával si farby, skúšal si kombinovať farebné plochy s transparentnými plochami skla, budovať vrstevnatý priestor, až sa jedného dňa začali na tvojich obrazoch objavovať aj jasne viditeľné znaky, ktoré odkazujú na veci nášho sveta.

Macho: Pamätám si, že raz pri prezeraní mojich skiel povedal, že ti to pripomína organizovaný chaos. Ako si to myslel?

Michalovič: Keď som povedal „organizovaný chaos“, zrejme som myslel na to, že keď si naniesol kresbu na sklo a nechal si ich spolu vypáliť, tak sa zmenili dve veci. Zmenila sa štruktúra skla, a tým sa zmenil aj primárny či minimálny kontext kresby. Zaiste, ako umelec, ktorý tvorí obrazy zo skla, vieš predpokladať, ako sa sklo zmení pri vypaľovaní. Ale napriek tomu, že niečo predvídaš, finálny obraz obsahuje aj niečo, čo je výsledkom odchýlok a náhody.
Ak som hovoril o organizovanom chaose, tak som mal na mysli aj to, že chaos je tiež poriadok. Tento poriadok však nerešpektuje prísne vzťahy medzi príčinami a následkami. Tá istá príčina môže raz vyvolať jeden a inokedy úplne iný následok. Mne sa páčilo, že si na začiatku tvorenia mal určitú konkrétnu intenciu, ale tá bola vo finálnej fáze tvorby niekedy viac, niekedy menej modifikovaná. A práve tieto modifikácie prinášali niečo, čo aj teba aj mňa príjemne prekvapovalo.

Macho: Áno, je to tak, to, s čím nepočítam, ma vždy prekvapí. Niekedy pozitívne, inokedy negatívne. Chcem však povedať, že ako tvorca rád pracujem s témou alebo len s motívom, ktorý sa pokúšam exploatovať v maximálnej šírke. Je to moja obrana voči dobovým umeleckým módam a voči aktuálnej spoločenskej situácii, čo svojím spôsobom vysvetľuje aj vernosť abstraktnej maľbe.

Michalovič: Prepáč, že ti skočím do reči, musím to však povedať teraz, lebo neskôr na to zabudnem. Presne ako si povedal, voje diela nereagujú na aktuálnu situáciu, či už v umení alebo v spoločnosti. Nie si typ angažovaného umelca, čo najlepšie dokazuje tvoja tvorba. Keď som po prvý raz prišiel do tvojho ateliéru, všimol som si na stene sériu obrazov. Boli to malé obrazy. Každý z nich bol autonómnym dielom, avšak spolu tvorili celok vyššieho rádu, a to je základ tvojho individuálneho štýlu. Všimol som si, že vždy, keď vytvoríš nový obraz, začína tým aj tvorba novej série. Táto stabilita ostro kontrastuje s tvorbou tzv. grantových umelcov, ktorí aktuálne reagujú na všetky príležitosti, pretože rýchla reakciu umožní zohnať peniaze a zaujať médiá. Grantový umelec nepotrebuje pamäť, pretože čím rýchlejšie zabudne na minulú tvorbu, tým rýchlejšie dokáže reagovať na aktuálne politické a umelecké trendy. Absencia pamäti je ziskom, stratou je ale individuálny štýl. Pre teba je však individuálny štýl hodnotou.

Macho: Jedna umenovedkyňa na našej prvej samostatnej výstave v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne povedala, že teraz už vidí, že sú to obrazy. Na základe čoho si Ty od začiatku moje artefakty považoval za obrazy?

Michalovič: Musím povedať, že mi nekladieš jednoduché otázky. Ale som ti za to vďačný, pretože ma nútia rozmýšľať o tom, o čom by som inak nerozmýšľal. To, že som tvoje artefakty považoval od začiatku za obrazy bolo možno spôsobené tým, že som k nim primárne pristupoval ako k jednotlivým objektom. Pre mňa, rozumej filozofa a estetika, je dôležitý každý obraz an sich. To znamená, že ich v prvom rade vnímam ako udalosť, singularitu, ako niečo, čo nemá vo svete dvojníka. V prvom rade sa ich pokúšam vždy vidieť mimo kontextu iných obrazov toho istého autora alebo obrazov iných autorov. Vždy sa pokúšam s obrazom nadviazať dialóg, v ktorom si ujasňujem, čo mi obraz ponúka a čo ma na prvý pohľad upútalo. Všímam si jeho kompozičné usporiadanie, výrazové a významové prvky vo vzájomnej spätosti a krok za krokom sa chcem dopracovať k celostnému zmyslu. Ak s obrazom nedokážem nadviazať dialóg, nezaoberám sa ním. Ak s ním dokážem dialóg nadviazať, opätovne sa k nemu vraciam a každou novou recepciou si modifikujem zmysel diela až kým sa neprepracujem k interpretácii, s ktorou som spokojný.
Na tvojich prvých obrazoch ma v prvom momente zaujala asketickosť výrazu. To bolo niečo, čo ma dráždilo, neustále ma nútilo vracať sa k nim. Po čase som pochopil, že asketickosť nie je samoúčel, ale prostriedok zvýraznenia subtílnej kompozície, ktorá spája dve formované a zároveň deformované matérie do jedného celku. Zaujalo ma, že tvoje kresby sú síce kresby, ale nemôžu jestvovať mimo tejto kompozície. A sklo je síce sklom, lenže tým, že si porušil jeho transparentnosť, že si teplom „zbrázdil“ jeho povrch, si upozornil na jeho dovtedy nevidenú alebo prehliadanú materiálnosť. Viem, že je to málo, ale vtedy mi to stačilo, aby som tieto artefakty považoval za obrazy a aby som ich ako kurátor vystavil.

Macho: Ja neviem posúdiť, do akej miery je z mojich objektov cítiť, že som veriaci. Ty ako ateista reflektuješ aj túto duchovnú stránku?

Michalovič: Hovoríš, že ty si veriaci a ja ateista. Takéto delenie je nie je dobré, pretože každý je svojím spôsobom veriaci. Nepoznám človeka, ktorý by v niečo neveril. Každý človek sa spytuje, či je vesmír stvorený alebo je tu večne, či je konečný alebo nekonečný, či je pravou podstatou vesmíru Boh alebo niečo iné. Veď stačí, aby sme sa počas jasnej letnej noci pozreli na nebo a uvedomíme si, že hviezdnu oblohu nedokážeme uchopiť jediným pohľadom. Fascinuje ma to, čo presahuje všetky miery človeka. Fascinuje ma vznešené, avšak ako filozof a estetik prechovávam k nemu hlbokú pokoru, čo sa prejavuje aj v tom, že kategóriu vznešené používam veľmi, veľmi úsporne.
A teraz k tvojej otázke. Nikdy som v prípade umenia nepovažoval za produktívne oddeľovať duchovnú stránku od materiálnej, pretože to, čo sa označuje slovom „duchovné“, je prístupné divákovi len prostredníctvom materiálneho výrazu. Immanuel Kant povedal, že ľudia komunikujú preto, lebo si navzájom nevidia do hláv, ale že keby si do hláv videli, tak by už spolu vôbec nekomunikovali. Umelec vyjadruje svoje myšlienky dielom, cez materiál. Spolu s Jakobsonom tvrdím, že matériou umenia môže byť akýkoľvek materiál, ktorý má označovaciu funkciu, teda ktorý je schopný byť nositeľom významu. Ak umelec nebude rešpektovať vlastnosti matérie, tak sa mu môže objekt pod rukami rozpadnúť. Napríklad, keď Michelangelo sochal slávnu Pietu, počas celého procesu tvorby musel rešpektovať fyzikálne zákonitosti mramoru, pretože dobre vedel, že by stačil jeden silnejší úder kladivom na dláto a celá socha by sa rozpadla na kusy. Rozbiť sochu jediným úderom nie je problém. Ale poskladať z úlomkov sochu je veľký, niekedy až neriešiteľný problém. Samozrejme každému dielu predchádza úmysel, predstava, intencia, téma, teraz je úplne jedno, ako to označíme. A ak sa o nej má niekto iný než umelec dozvedieť, musí byť vyjadrená v určitom materiáli.
Na rozdiel od Boha, ktorý tvoril z ničoho, umelec tvorí tak, že pretvára matériu na umelecký tvar a matéria mu vždy kladie určitý odpor. Niekedy sa môže stať, že to, čo umelec vytvoril aj s pomocou náhody, je iné, než to, čo zamýšľal vytvoriť. To ešte nemusí znamenať, že to musí byť horšie. Hľadať, skúšať, mýliť sa a komunikovať o tvorbe – to sú prostriedky tvorcu, tejto mysliacej bytosti a správami o jeho myslení sú diela, ktoré práve preto, že ich vytvorila mysliaca bytosť, sú duchovnými výtvormi. Každý umelec je poloboh, lebo zo sveta tvorí svoj vlastný malý svet a ponúka ho iným.
Okrem toho duchovno môžeme chápať ako súhrn jednotlivých diel. Súhrn toho, čo sa odlúčilo od autora, začalo žiť vlastným životom, a tak obohacuje ľudstvo. Organizmy umierajú, život pretrváva. Platí to aj pre život umeleckých diel. Vždy ma fascinovalo, ako môžu umelecké diela vytvorené pred stovkami rokov ovplyvňovať myslenie, cítenie a konanie súčasného človeka.

Macho: Ty si výborným príkladom toho, že na moje diela reagujú filozofi a estetici viac než teoretici, kritici a historici vizuálneho umenia. O umení píše texty Miroslav Petříček, Vlastimil Zuska, Miroslav Marcelli. Prečo je to tak?

Michalovič: Hovoríš, ako keby fakt, že filozofi píšu o umení, bol niečím výnimočným. Nie je to tak. Veď už Platón a Aristoteles položili základy myslenia o umení. Odvtedy sa mnoho filozofov vyjadrovalo a vyjadruje k problémom umenia. Výnimku netvoria ani filozofi, ktorých spomínaš. O umení píšu preto, lebo ho majú radi, a hoci každý z menovaných má iné osobné preferencie, s každým z nich sa môžeš rozprávať o filme, literatúre, výtvarnom umení, hudbe alebo o divadle celé hodiny. Nakoniec to vieš aj z vlastnej skúsenosti. Umenie – podobne ako ja – považujú za myslenie, rovnocenné s vedeckým a filozofickým myslením. Medzi týmito tromi oblasťami kultúry prebieha neustála komunikácia. Je zaujímavé sledovať, ako to, čo filozofi artikulujú pojmami, umelci vyjadrujú slovami, tónmi, farbami, čiarami, gestami atď. U nás vládne predstava, že napríklad o výtvarnom umení by sa mali vyjadrovať len kritici a historici výtvarného umenia. Podľa mňa je to fatálny omyl, ktorý vyplýva z chabého vzdelania. Pretože zmysel umeleckého diela sa nikdy nedá vyčerpať jedným typom analýzy a interpretácie. Keď už sme pritom, myslím si, že každý akt recepcie umeleckého diela je jeho novou interpretáciou. Stačí sa postaviť pred kino alebo pred obraz v galérii a počúvať, ako sa diváci rozprávajú o tom, ako čomu rozumeli, čo považovali za dôležité alebo čomu nerozumeli vôbec. Artefakt neschopný vyvolať reakciu v podobe interpretácie akéhokoľvek druhu je odsúdený na zabudnutie. Aj tá najhoršia interpretácia, ktorú povie obyčajný človek, bežný návštevník galérie je lepšia ako mlčanie. Umeniu mlčanie neprospieva.
Mňa osobne fascinujú práve tie interpretácie, ktoré prinášajú celkom nový pohľad na dielo, než aký som mal predtým. Vrátim sa však k tvojej otázke. Viem, že každého z menovaných zaujalo tvoje dielo, aj keď každý v ňom videl a vidí niečo iné. Svojimi názormi jednoznačne potvrdzujú tézu, že pohľad nie je videné, ale interpretácia videného. Zaujalo ich, ako zápasíš so sklom, s touto transparentnou matériou, ako sa pokúšaš nájsť symbiózu skla a farby, ako sa usiluješ, aby obrazy neboli len obyčajným zobrazením vecí nášho aktuálne prežívaného sveta.
Uvediem jeden konkrétny príklad. Spomínam si na tvoju výstavu v Prahe, kam som priviedol Vlastimila Zusku. Ten priamo na mieste, bez toho, aby som ho ja alebo ty vyzval, začal spontánne hovoriť o jednom obraze. Väčšina ľudí v ňom videla namaľované nádoby, a to ťa poriadne dráždilo. On však veľmi presvedčivo dokázal, že namaľované treba vidieť v súvislostiach s ostatnými prvkami obrazu, s jeho kompozíciou. Podľa neho, hoci sa tieto tvary na prvý pohľad podobajú na nádoby, kľúč k pochopeniu jeho zmyslu leží mimo mimetického chápania umenia. Spomínaný obraz nechcel zobrazovať veci nášho sveta, chcel tvoriť nový svet. Aký, to nám Zuska ex abrupto a zároveň veľmi presne na mieste vysvetlil. Nesporne to dokázal vysvetliť aj preto, že detailne pozná rôzne teórie možných svetov To mu pomohlo vidieť v obraze to, čo podľa tvojich slov konvenovalo s tým, o čo si sa usiloval.

Macho: Moju tvorbu sa nepodarilo prepojiť so sklárskou tvorbou na Slovensku, hoci pracujem s klasickou technológiou maľby na sklo. Nepodarilo sa ju však prepojiť ani s maliarskou tvorbou mojich súčasníkov. Čo myslíš, prečo?

Michalovič: Ono sa to nemuselo podariť z rôznych dôvodov. Obvykle sa to stane vtedy, keď sa vedľa seba nachádzajú dve silné oblasti výtvarného umenia. Treba si uvedomiť, že na Slovensku má pevné postavenie umelecké sklárstvo, pričom väčšina produkcie je zameraná na brúsené sklo. Táto oblasť má svoje medzinárodne uznávané umelecké autority, veď v Bratislave dlhé roky pôsobil svetoznámy umelecký sklár a konceptuálny umelec Václav Cigler. Ako pedagóg vychoval a ovplyvnil mnoho iných, neskorších významných umelcov. Ty si sa od začiatku nevenoval brúsenému sklu, ale začal si robiť maľbu na sklo. Nesporne využívaš klasické technológie maľby na sklo, ale štýl, ktorý máš, vôbec nie je klasický. Klasická maľba na sklo je naratívna, pokúša sa zobraziť nejaký príbeh vo významnom okamihu. V tvojich obrazoch, aspoň v tých z raného obdobia, niet ani stopy po naratívnosti. Ak si niečím ovplyvnený, tak je to abstraktná alebo geometrická maľba.
Rovnako silné postavenie ako umelecké sklárstvo má na Slovensku aj maľba. Čo sa týka odbornej reflexie, má maľba postavenie ešte pevnejšie – systematicky sa jej venuje niekoľko historikov, kritikov a teoretikov vizuálneho umenia. Materiálu majú toľko, že si nemusia hľadať nové objekty interpretácie, a tak tvoja umelecká tvorba zostáva zatiaľ mimo ich záujmu.
Existencia na hranici umení však môže byť veľmi zaujímavá. Môžeš si sám seba predstaviť ako gréckeho boha Herma, okrem iného patróna tlmočníkov. Na hranici sa pohybujú aj pašeráci, a aj tí sa občas musia spoľahnúť na služby tlmočníka. A aj pašeráctvo môže byť prospešné, veď vždy sa z jednej strany hranice na druhú pašuje to, čo tam chýba a naopak. Ty tiež môžeš na územie sklárskej tvorby pašovať niečo z oblasti maľby, a do oblasti maľby môžeš prinášať niečo, čo tam predtým nebolo, a čo môže poslúžiť ako nový podnet.

Macho: K akým zmenám došlo podľa teba za tých 15 rokov v mojej tvorbe?

Michalovič: K veľkým, naozaj k veľkým. Na začiatku svojej tvorby si tvoril malé obrazy zo skla. Na sklo si nanášal subtílne kresby. Niektoré divák vnímal ako zárodočné figúry, iné boli čisto abstraktné. Sklo zostalo buď transparentné alebo si naniesol na jeho plochu jemný nános nejakej farby, najčastejšie bielej. Obrazy boli vytvorené z jednej sklenej tabule malého formátu. Postupne si deformoval sklo, zväčšoval rozmery, až si sa dopracoval aj k obrazom s dvojmetrovou výškou. Lenže to nie je najdôležitejšia zmena. Oveľa väčšia zmena je skladanie viacerých sklených tabúľ na seba a čoraz intenzívnejšie využívanie princípov estetiky a poetiky geometrickej maľby. Kompozície tvorili kombinácie farebných plôch, pričom si využíval transparentnosť skla v tom zmysle, že na jednej tabuli si nechával miesta bez farby, pretože si počítal, že pod alebo nad ňu príde ešte jedna tabuľa, a na nej bude na tom istom mieste farebná plocha. Tvoje obrazy začali mať hĺbku. Na rozdiel od tradičných závesných obrazov, táto hĺbka nie je obyčajnou ilúziou, vytvorenou pomocou pravidiel perspektívy, ale je to skutočná hĺbka. Od povrchu si smeroval do hĺbky, obsadil si pre seba novú dimenziu, ktorá sa dá uplatniť len v tejto oblasti tvorby.
Poďme však ďalej! Posunom vpred je aj zmena tvaru a veľkosti formátov. Odvážil si sa experimentovať s tvarom sklených obrazov, vyžíval si kruhové obrazy, robil si do nich výrezy, začať si ohýbať ich povrch atď. Škála nových formátov, ktoré si začal využívať, je oveľa väčšia, než som spomenul. Nechcem tu robiť podrobný výpočet všetkých, rád by som namiesto toho zdôraznil, že zmena formátov nikdy nebola samoúčelná, vždy korešpondovala s kompozíciou obrazov. Dá sa povedať, že kompozícia si vynútila zmenu formátu, a nie zmena formátu novú kompozíciu.
Ďalším posunom bola tvorba diptychov a triptychov. Je síce pravda, že už v začiatkoch tvorby si tvoril série obrazov, ale tieto sa od nich zásadne odlišujú. Kompozícia sa neuzatvára plochou jedného obrazu, ale „preteká“ cez okraje na plochu druhého či tretieho obrazu. Každý obraz potrebuje niečo, čo sa nachádza mimo neho a celok je v tomto prípade viac než jednotlivé časti.

Macho: Si veľkým iniciátorom mojej spolupráce s inými výtvarníkmi, s Filom, s Terenom, s Jankovičom. Ako si vedel, že to bude fungovať? Ja som sa tomu roky bránil, ale Ty si ma presviedčal, kým som nesúhlasil.

Michalovič: Som len obyčajný iniciátor, a možno som len provokatér. Nevedel som, že to bude fungovať. Možno som si bol trochu istý, že to bude fungovať s Jozefom Jankovičom. V prípade Rudolfa Filu som si myslel, že je pre teba vhodným partnerom ako maliar, ktorý veľkú časť svojej tvorby venoval maliarskemu komentovaniu rôznych predlôh, či už to boli diela klasikov výtvarného umenia alebo fotografie z módnych či dokonca eroticky ladených časopisov. Spolupráca s Filom sa zadrhávala v tom, že ako maliar pracoval s farbou, ktorá pred nanesením štetcom na plátno vyzerala rovnako alebo veľmi podobne aj na plátne. V prípade maľby na sklo musel transformovať farebnosť, to znamená, že farba vyzerala inak pred nanesením na sklo a inak po vypálení skla v peci. Táto transformácia mu veľmi nesedela. Napriek tomu tých pár pokálov, čo ste spolu vytvorili, je veľmi zaujímavých. Je to aj tým, že Fila dokázal preniesť to, čo je symptomatické pre jeho rukopis, aj na malú plochu skla.

Macho: Áno, spomínam si, že Fila to zhodnotil tak, že nemôže pracovať, keď nevidí konečnú podobu toho, čo vzniká. Ale stopu po štetci videl, a tak ju pohotovo využil.

Michalovič: Presne tak! V momente, keď zistil, že môže pracovať s tvarom a nemusí si všímať farbu, dostal ten správny impulz a začal tvoriť. Sústredil sa na pohyb štetca, na vytvorenie svojej povestnej rozvibrovanej plochy. Bolo to zaujímavé sledovať. Výsledok bol prekvapujúci a myslím si, že hoci ste vytvorili len niekoľko artefaktov, stálo to za tú námahu.
Tu nemôžem nespomenúť tvoje komentáre Filových obrazov. Urobil si si reprodukcie niektorých Filových obrazov, dal si ich pod sklo a na skle si ich ornamentálne interpretoval. Keď to Fila uvidel, bol prekvapený, ale prijal túto hru a súhlasil so spoločnou výstavou. Nebola to veľká výstava, bola však veľmi zaujímavá a som rád, že som mohol byť pri tom.

Macho: A potom som vytvoril niekoľko spoločných artefaktov spolu s Lacom Terenom. Čím Ťa zaujala naša spolupráca?

Michalovič: Laco Teren dokázal do tvojich kompozícií umiestniť nejaký znak zo svojich obrazov. Vytvoril si mu okolie a on do neho dokázal zakomponovať niečo, čo obraz oživilo, prípadne mu dodalo reliéfny charakter. Spoločných vecí ste nevytvorili veľa, napriek tomu to s odstupom rokov považujem za dobrý nápad. V jednom kruhu je dokonca odtlačená jeho ruka, čo je príklad zobrazenia priamo kontrolovaného zobrazovaným modelom. Napodobňovanému modelu nenechal nijaký priestor na modifikáciu. Aby som len neodpovedal na tvoje otázky, tak ti jednu položím aj ja: Čím bola zaujímavá spolupráca s Lacom Terenom pre teba?

Macho: Tým, že Laco k našej spolupráci pristupoval tak akosi s ľahkou mysľou. To znamená, že si nerobil starosti s technológiou a takpovediac programovo nebral do úvahy vlastnosti materiálu. Namiesto toho dal voľný priechod svojej expresii. To bolo presne to, čo som potreboval. Už som bol príliš uzavretý v technológiách a v zabehnutom sklárskom svete. S odstupom času sa priznávam, že aj ja som tomu kúzlu podľahol... Keď expresia prestala nami lomcovať, uvideli sme, že je tam napríklad veľa farby, veľa reliéfu, skrátka, že je tam veľa všetkého, a náš výtvor putoval najkratšou cestou do odpadkového koša. Ale niečo som si z toho odložil a po rokoch som sa k jednému kusu vrátil. Namaľoval som na neho čínsky znak pre Jin – Jang a na ploche obrazu zrazu zavládla harmónia, ktorá tam predtým nebola. Takýto prístup mám rád, prítomnosť druhého ma povzbudzuje k odbúravaniu vlastných zábran a predsudkov. Spolupráca je vždy dobrá, pretože v prípade úspechu sa môžem podeliť so spolutvorcom a v prípade neúspechu môžem zodpovednosť za neúspech aspoň v duchu alibisticky zvaliť na druhého.

Michalovič: Zvláštnu kapitolu tvojej tvorby predstavuje spolupráca s Jozefom Jankovičom. V tomto prípade som si bol istý, že bude fungovať výborne. Jozef je vynikajúci partner. Na spoločných cestách po Ríme, Moskve a po Budapešti sme mali veľa času na rozhovory, hodiny sme sa rozprávali o umení, navštevovali sme spolu galérie a vedel som, že bude pre teba ideálnym partnerom na umelecký dialóg. Spolu ste vytvorili veľký súbor diel, nesporne doteraz najväčší. Niektoré vytvoril Jozef s tvojou technologickou pomocou, iné ste už realizovali spolu. Medzigeneračný dialóg priniesol svoje plody. Každý ste mali svoju predstavu o tom, ako má vyzerať umelecké dielo, a je dobré, že ste dokázali nájsť spoločný prienik. Bola to veľmi dobrá spolupráca a myslím si, že by ste sa k nej mali po čase vyplnenom vlastnou tvorbou opäť vrátiť. Pomôže to nielen tebe a Jozefovi, ale predovšetkým nášmu umeniu. A možno, ak sa k nej vrátite, tak si začnem hovoriť veľký iniciátor. Dovtedy mi tento „titul“ patriť nemôže. A zase ti položím otázku ja: Ako podľa Teba prebiehala Tvoja spolupráca s Jozefom?

Macho: Jozef vždy prichádzal na stretnutie perfektne pripravený. Priniesol návrhy, ktoré vytvoril na počítači, takže som videl aj simulácie materiálov. Dohodli sme sa, že pôjdeme podľa našich návrhov, a to aj s vedomím rizika, že sklo to nevydrží a praskne. A veľakrát aj prasklo. Niektoré reliéfy sme tavili aj trikrát. Predstav si, že máš v peci program, a ten trvá týždeň. A keď po týždni zistíš, že práca vyšla navnivoč, tak ťa môže rovno trafiť šľak. Našťastie malé obrazy nám nepraskli, lenže aj tie sme vypaľovali na päť až šesťkrát. Napriek všetkým problémom, ktoré nám sklo permanentne svojimi vlastnosťami spôsobovalo, nás to bavilo. Neúspech nás povzbudil a môžem povedať, že aj tematicky ma spolupráca s Jozefom posunula ďalej.

Michalovič: Zdá sa, že sme si nenápadne vymenili pozície a namiesto toho, aby som odpovedal, sa sám pýtam. Takže nasleduje ďalšia otázka: Tým posunom ďalej myslíš cyklus „košeľových“ obrazov?

Macho: Nepochybne áno. Tie vznikali vtedy, keď som začal spolupracovať s fotografkou Janou Hojstričovou. Vytvorili sme niekoľko spoločných diel, pričom som využíval jej fotografie jaziev. Pri tejto spolupráci mi napadlo vytvoriť aj obrazy s ľudskou figúrou. Raz je tá figúra priamo reprezentovaná, inokedy aspoň zástupne, synekdochicky v podobe detskej košieľky. Táto poloha mojej tvorby teraz pokračuje, takže nerád by som už teraz bilancoval, pretože ešte sám neviem, kde a ako sa to skončí. A čo Teba zaujalo na obrazoch, ktoré sme s Janou vytvorili?

Michalovič: Spolupráca s fotografkou Janou Hojstričovou sa prejavila v tom, že aj na tvojich vlastných obrazoch sa zrazu objavili fotografie, ktoré zachytávajú ľudskú figúru alebo nejakú vec. Na začiatku tvorby si ťažko zápasil s mimetickým princípom a zdalo sa, že si sa ho nadobro zriekol. Teraz sa však do tvojej tvorby vrátil a niekto by mohol zlomyseľne povedať, že je to typický návrat potláčaného. Je to lákavé vysvetlenie, lebo jeho čaro spočíva v jednoduchosti. Podľa mňa je však vôbec nejde o klasický návrat potlačeného, ale o funkčné a inovatívne využitie znakov – indexov na vytváranie zaujímavých kontrastov. Staršie obrazy boli schopné zaujať pozornosť diváka absenciou príbehov, hrou tvarov a farieb, kontrastom povrchu a hĺbky – nové ho vyzývajú pripojiť k obrazom verbálne vyjadrený príbeh. Táto zmena sa už nedá odbiť konštatovaním, že ide o klasický návrat potláčaného, aj preto, že na obrazoch sa objavuje virtuálna naratívnosť, možno presnejšie len podnet, výzva k narácii, a to je evidentný posun.

Macho: V poslednom období som však spolupracoval aj so Svätoplukom Mikytom a reagoval som na diela Ľudovíta Fullu. Poznáš tieto práce? Ako na teba pôsobia?

Michalovič: Samozrejme, že poznám. Začnem s Fullom, pretože túto výstavu mám v čerstvej pamäti. Nadviazať na dielo klasika je vždy nesmierne ťažké, ale to ti nemusím hovoriť. Nesmieš s týmto odkazom narábať agresívne, lebo si vyslúžiš nanajvýš odsúdenie a dešpekt. Nesmieš však tvoriť ani ako pokorný služobník, pretože to je úbohé a nedôstojné. Komentovať dielo iného tak, že komentátor na komentovanom diele nezanechá odtlačky svojich prstov, je v prípade umenia úplne zbytočné. Komentár musí byť invenčný a zároveň sa musí pokúsiť komentované dielo prekročiť. Myslím, že sa ti podarilo bez ujmy preplávať Skyllou a Charybdou, ba čo viac, niečo si získal. To niečo je nadhľad. Dokázal si vytvoriť obrazy, ktoré z Fullovho diela niečo apropriujú a pridávajú tomu napríklad zmenu vyznenia. Vážne sa mení na ironické, príznakové na nepríznakové atď.
A s Mikytom to bolo zase iné. Vaše spoločné obrazy rešpektujú tradičné členenie na pozadie a figúru, pričom je jasné, kto vytvoril jedno a kto druhé. Výsledkom je skladba, nie zmes. Skladba preto, lebo na rozdiel od zmesi sa skladba dá rozložiť na prvky, z ktorých vznikla. Zmes sa nedá jednoducho rozložiť. Napriek tejto jednoduchosti je výsledok dobrý, v každom prípade treba oceniť odvahu k spoločnej tvorbe tak odlišne orientovaných výtvarných umelcov. A tým sme sa dostali na koniec zoznamu tvojich spoluprác. Pre mňa bolo zaujímavé rekapitulovať si všetko, čo si vo dvojici s inými umelcami vytvoril. Okrem iného aj preto, že sme v spolupráci s Vlastimilom Zuskom napísali tri knihy, a aj s odstupom času rád spomínam na dobrodružstvo spoločného písania. V ňom si totiž môžem dovoliť aj niečo iné, než keď len sám píšem, a možno aj táto skúsenosť mi umožnila ináč vnímať diela spoločne vytvorené dvojicami umelcov.

Macho: To si len ty myslíš, že sme sa na konci zoznamu. Medzičasom som totiž začal spolupracovať s Ivanom Csudaiom a som plný očakávaní, ako naša spoločná tvorba dopadne. Myslíš, že dobre?

Michalovič: Nie som prorok, ale tuším, že dopadne dobre. Mám na to až tri dôvody. Prvé je jednoduché. Ivan už spolupracoval s viacerými umelcami. Vari najznámejšia je jeho spolupráca so Stanislavom Divišom a Lacom Terenom, výsledkom ktorej bol cyklus obrazov Traja z pekného páru. Druhým dôvodom je moja osobná skúsenosť. Opakovane som mal možnosť zúčastniť sa niekoľkých obhajob a oponentúr magisterských alebo dizertačných prác na Vysokej škole múzických umení. Ivan písal buď oponentské alebo školiteľské posudky, a keď som si ich pozorne prečítal, tak som zistil, že je veľmi citlivý k dielam iných. Dokázal vyzdvihnúť to, čo je originálne, upozorniť na to, čo je zaujímavé, a zároveň dokázal kriticky komentovať to, čo je nadbytočné alebo čo dokonca poškodzuje obraz. Vždy sa pokúsil vidieť obraz z perspektívy tvorcu a to mu pomohlo komentovať obrazy iných presne a nestranne. Tretí dôvod vychádza z jeho tvorby. Ivan je umelec, ktorý vedie dialóg s dielami iných tvorcov, čo mu umožňuje vybrať si nejaký detail z diela iného tvorcu, prepracovať ho a zasadiť ho do vlastnej kompozície. Vždy, keď spoznám, z ktorého diela je ten či onen detail, prekvapí ma, ako citlivo s ním narába, ako ho dokáže očistiť od individuálneho štýlu pôvodného tvorcu a ako majstrovsky z neho dokáže vytvoriť jeden z prvkov vlastného repertoáru výrazových prostriedkov, to znamená sémantických prvkov a syntaktických pravidiel. Niekedy je tým detailom ľahko čitateľný ikonický znak, inokedy je to len bezvýznamový prvok, ako napríklad tvar kresbovej linky. Mimochodom, na vaše spoločné veci sa veľmi teším, pretože Ivanovu tvorbu poznám veľmi dobre a som zvedavý, ako dokážete nájsť prieniky vašich vlastných rukopisov.