Jankovič + Macho | JankovičMacho

Výstava, pri ktorej koncepcii a tvorbe sa spojili dvaja umelci z rôznych oblastí, sochár Jozef Jankovič (1937) a sklár – maliar Palo Macho (1965), prináša niekoľko experimentov naraz. V tomto prípade nejde iba o „trans“ generačný dialóg, ale aj o dialóg dvoch pomerne odlišných a rozdielnych svetov i spôsobov myslenia. Čo ich malo navzájom spojiť, bolo sklo. Ako materiál veľmi špecifickej vizuality, ale i ako technológia s určitými vopred danými možnosťami spracovania. Pomerne odvážnu ideu spolupráce a spojenia dvoch autorov na pôdoryse jedného diela Macho otvoril už skôr (projekt Scanning s fotografkou Janou Hojstričovou z roku 2011), podstatnou východiskovou podmienkou bolo spojenie tvorcov z odlišných disciplín výtvarného umenia; otázka, či vôbec a ako možno preniesť, transformovať odlišné „druhové“ a „technologické“ myslenie do nového celku a prípadne získať z tohto spojenia aj novú pridanú hodnotu.

Jozefa Jankovič, klasik slovenského moderného sochárstva, ktorý už viac ako päť desaťročí vytvára jeho podoby a cesty, sa tentokrát ocitol v tak trochu „prekérnej“ situácii. A keďže je autorom, ktorý má rád výzvy, prijal Machovu „hodenú rukavicu“ popasovať sa so sklom. S materiálom, ktorý je svojim založením veľmi estetický, dekoratívny, ba dalo by sa povedať, že priam krásny, čo je kategória, ktorá Jankoviča v jeho doterajšej tvorbe primárne nezaujímala. Vždy bola prednostne založená na sile výrazu a aj na neodmysliteľnom ideovom posolstve (vyznačovalo sa vždy istou mierou pátosu, etickej imperatívnosti). Veľmi jasne vycítil riziká tohto spojenia, avšak k úlohe pristúpil ako naslovovzatý profesionál. Hoci sklo sa už viackrát vyskytlo v jeho tvorbe, hralo však doplnkovú, podružnú úlohu, prispôsoboval jeho použitie zámeru diela. Možnosť po prvýkrát realizovať svoje sochy výlučne v médiu skla sa mu naskytla až v Machovom ateliéri.

Palo Macho, ktorý sa dlhodobo zaoberá maľbou na skle (a v skle) a dosiahol už v tejto oblasti pozoruhodné výsledky podopreté dlhoročným prieskumom technológie líhaného skla, to v tandeme s Jankovičom nemal jednoduché. Ako iniciátor tohto svojského experimentu rozhodne nechcel hrať „druhé“ husle, hoci hľadisko vzájomnej subordinácie bolo taktiež dôležité. Vystupoval tak v dvojjedinej úlohe, nielen ako technológ Jankovičových sklených plastík, určujúci hranice, čo sa dá a čo nedá urobiť v skle, ale aj ako ich „spolutvorca“. I keď treba povedať, že presadiť svoj vklad a tvorivý zásah preňho rozhodne nebolo ľahké, hlavne vzhľadom na povestnú tvrdohlavosť a uvzatosť staršieho partnera. Machove skúsenosti i prax, schopnosť pracovať s veľkorozmerným tvarom, štvoruholníkovou tabuľou, oválom či kruhovým diskom, ktoré určuje maliarskym a kresbovým gestom, ale aj perforuje otvormi, s princípmi transparentnosti, farebnými a svetelnými kvalitami skla, zmysel pre vnútornú monumentalitu a tenziu tvaru, ktoré našli výrazovo sústredené naplnenie v najnovšom, nateraz poslednom veľkom tvorivom cykle pod názvom Nádoby, vytvorili spoľahlivú základňu pre spoločné uvažovanie. Macho totiž ponúkol, to, čo je pre tento typ spolupráce určujúce – dokáže vidieť takpovediac za roh, o krok dopredu, vie predpovedať, čo sa s tým, ktorým nápadom dá urobiť, čo sa s tvarom stane a aký bude výsledok.

Jankovič pristúpil k spolupráci – ostatne ako to je uňho zvykom – mimoriadne zodpovedne, nechal si vyložiť a ukázať všetky technologické úskalia výrobného procesu sklenej sochy – reliéfu. Ako základná surovina bolo použité tabuľové sklo, ktoré bolo tavené – „líhané“ v sklárskej peci a farebne dotvárané. Kým sa však dielo dostalo do pece, prešlo niekoľkými štádiami. Na začiatku bola farebná predloha sochy spracovaná na počítači, ktorá cez špeciálny program bola prevedená do linkovej kresby; jednotlivé tvary vyrezané vodným lúčom taktiež riadeným cez počítač, následne sa tvary cez seba prekladali, farbili pigmentami a stavili v sklárskej peci. Hlavy, končatiny, ich fragmenty, preklápané a roztrhané figúry, ktoré roky tvoria stály repertoár Jankovičovej tvorby, prešli materiálovou a technologickou premenou, aby našli jednu zo svojich ďalších hypostázi v transparentom skle. Kým technológia líhaného skla predurčila reliéfny charakter prác, Jankovičovi ostatne blízky, počas tohoročného sklárskeho sympózia v Lednických Roniach si Jankovič vyskúšal aj plnoplastický sklený tvar. Umožnilo ju využitie technológie fúkaného skla: do priestorovej kovovej siete – mreže nechal vyfúknuť motív hlavy, erbový motív svojej tvorby, v priehľadnej, bezfarebnej i niekoľkých farebných variantoch.

Vystavený materiál tak reflektuje tri základné línie: prvé dve predstavujú sochára Jankoviča a maliara Macha v skle osobitne, každý je tu za seba alebo „spoločne každý sám“. Tretia, tá menej početná ich vzájomné stretnutia, výrazové preľnutia, presahy, zásahy jeden do druhého, keď sa ich autorské egá prepájajú v rámci jedného spoločného diela; raz komentuje Jankovič Macha, inde vice versa Macho Jankoviča. Čo je potešiteľné, nemyslia to smrteľne vážne, ale s úsmevom, nadhľadom a odstupom. Nakoľko sa im toto dobrodružstvo spoluvytvárania a spolupretvárania, ktoré je pre jedného programom a pre druhého svojho druhu „výletom“ či občasným vykročením, podarilo, posúďte sami...