Každému jeho nebo

Palo Macho (nar. 22. septembra 1965 v Streženiciach pri Púchove, Slovensko) patrí k mladým talentom súčasného slovenského umeleckého skla, ktorý svojou terajšou tvorbou nabáda a oprávňuje k pozornosti. Nepodobá sa na nikoho zo svojich súčasníkov, ba ani predchodcov. Rozhodol sa ísť vlastnou cestou – i za cenu zastavení, prekážok či návratov – jednoducho vpred. Životopis jeho profesionálneho rastu a vzdelania sa odohral ešte v kontexte spojených osudov českého a slovenského sklárstva: v rokoch 1983-1986 študoval na oddelení maľby skla Umeleckopriemyselnej školy sklárskej v Kamenickom Šenove (dnes Česká republika), v štúdiu pokračoval v rokoch 1989-1996 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (doc. Askold Žáčko, doc. Juraj Gavula), odkiaľ bol vyslaný na študijný pobyt na École des Beaux Arts v Saint Etienne vo Francúzsku (1993). Mal odvahu prekročiť všeobecný názor, domáce tvrdenie, ktoré prerástlo takmer v nemennú paradigmu o tom, že „tradícia slovenského skla nie je vo farbe“. Ako jediný sa dnes na Slovensku programovo venuje maľbe na sklo a vo svojej tvorbe prináša podnety, ktoré sa môžu stať aktuálne aj v širšom medzinárodnom kontexte vývoja súčasného skla.

Novátorstvo jeho súčasnej pozície, najlepšie vynikne pri letmom pohľade späť, na dejiny a súčasnosť slovenského skla. Vývoj slovenského moderného skla bol roky spojený s ciglerovským tvorivým odkazom. Pripomeňme, že český sklár Václav Cigler v rokoch 1965-1979 viedol oddelenie skla na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení a na jeho umelecké a duchovné krédo nadviazalo niekoľko generácii absolventov. Akýkoľvek vývinový pohyb bol v slovenskom skle desaťročia vnímaný predovšetkým z hľadiska jeho koncepcie brúsenej optickej sochy geometrických tvarov, ako téza alebo antitéza k Ciglerovi a jeho nasledovníkom. Palo Macho však patrí už ku generácii mladých sklárov, nezaťažených týmto dedičstvom, ktorých hlavné záujmy sa v priebehu deväťdesiatych rokov začali preskupovať k intermediálnej a mixmediálnej výpovedi, k novým obrazným a priestorovým parafrázam estetiky objektu a inštalácie. Aj keď sa obraz slovenského moderného skla rokmi diferencoval do množstva a rozmanitosti výrazových, priestorových, materiálových a technologických podôb, treba zdôrazniť, že sa v ňom jednalo predovšetkým o hľadanie tvaru, vnútorného priestoru, neskôr individuálnosti výrazu. V tomto zmysle mala farba v slovenskom skle skôr podružnú úlohu, bola vedľajším – doplnkovým výrazovým prostriedkom zdôrazňujúcim emocionálny účinok diela, v ktorom sa uplatňovala väčšinou ako vnútorný pigment, farba skloviny, bez použitia sui generis maliarskych techník.

Palo Macho sa dostal k farbe a maľovaniu skla cez odborné školenie – na oddelení maľby skla výtvarníckej priemyslovky absorboval hlavne remeslo, znalosť technológií spojených s českou sklárskou tradíciou. Na vysokej škole – kde naopak nebola rozvinutá tendencia farbiť, či maľovať sklo – premýšľal skôr v iných, priestorových dimenziách. K farbe a maľovaniu skla sa vrátil až počas prvých rokov profesionálnej praxe, podnetom sa preňho stalo pedagogické pôsobenie na Škole úžitkového výtvarníctva v Lednických Rovniach (je to jediná špecializovaná stredná sklárska škola na Slovensku), kde učil na oddelení maľby skla. Začal hľadať prepojenie farby so sklom (jeho povrchom) na podobných princípoch, ako tomu bolo v klasickej maľbe. Toto spojenie sa od začiatku nejavilo ako jednoduché, bolo treba technologicky vyriešiť materiálový problém daný možnosťami spojenia tabule skla s farbou, tak, aby sklo nezostalo iba fyzickým podkladom, „nosičom“ maľby. Nekonečné množstvo skúšok predchádzalo času, keď z pece začali vychádzať tabule, na ktorých a v ktorých sa hmota, objem a plocha skla spojili s fenoménmi farby a maľby. Machovi sa do jedného celku skleného obrazu – objektu podarilo navzájom spojiť a prepojiť tri základné vrstvy: podmaľbu (v konečnom dôsledku sa javí ako posledná alebo prvá vrstva), vnútornú maľbu (vzniká farbou, ktorá sa taví vo vnútri sklenej tabule) a maľbu na povrchu (ktorá môže byť znovu rovnako prvou alebo poslednou vrstvou).

Najradšej pracuje s tabuľovým sklom, s jeho tvarovaním a deformáciou za tepla, ktorá mu umožňuje vytvárať obojstranné maľby – reliéfy, obrazy – objekty. Je možné okolo nich chodiť, dívať sa na ne z obidvoch strán, pričom každá strana sprostredkuje inú podobu maliarskeho diela. Závisí nielen od stupňa a druhu pigmentovania, podmaľovania, matovania vnútra a povrchu, ale aj od transparentnosti, pohlcovania a vyžarovania svetla farbami, ako aj od vonkajších svetelných reflexov meniacich reliéf obrazu. Macho dômyselne narába s transparentnými i krycími farbami, využíva kovy, listre, mat i lesk, predelenie tabule na priehľadnú a nepriehľadnú časť. Skutočnosť, že pri tavení spája niekoľko vrstiev maliarsky spracovaného skla dotvoreného jednoduchou linkovou kresbou, vo vnútri i na povrchu, dáva jeho obrazom – objektom reliéfnosť, hĺbku, ilúziu vytvorenia vnútorného priestoru, ktorý je vlastne skutočný.

A práve v tomto vnútornom priestore sa usiluje fabulovať nehmotný príbeh svojej maľby ako duchovnej nálady, neohraničenej metafory, odľahčenej hry na metafyzické rozjímanie. Hoci sa zo sklenej masy brázdenej tiahlymi farebnými tónmi a tichými valérmi, kde-tu prerušenými vášnivým a disonantným gestom, vynárajú akoby náhodou a nezámerne tenké línie obkresľujúce akési záhadné figurálne znaky, táto maľba a kresba nechce nič zobraziť. Akoby ruky a nohy, rozkročené a letiace telesné zlomky animované do „stádovitých“ zostáv alebo kreslené detaily ovládajúce celok, nemali žiadne konkrétne, ikonické a myšlienkové motivácie. Tieto obrazy nič neopisujú, nič neozdobujú, rezignujú na vznešené ideály meniť svet umením, na existenciálne ťažkopádne rozprávania o zmysle života. Chcú byť iba maľbou o sebe, pre seba i proti sebe. Koncom maľby alebo jej ďalším, x-tým začiatkom? Machove maľby jednoducho sú, neprikazujú a nezakazujú, núkajú možnosť voľby. „Každému jeho nebo alebo každému...“

Palo Macho je múzický človek. Rovnako dobre ako v maľbe a v kresbe na sklo a v skle, vo farbách a líniách, sa vyjadruje aj umeleckým slovom, básňou (na Slovensku absolvoval svoj knižný, básnický debut). Pretože ide o dve samostatné a svojbytné sféry záujmov, jeho maľby a kresby na skle a v skle nepodliehajú verbalizácii a nie sú ani ilustráciami jeho básnických textov. Ale napriek povedanému to s vnímaním jeho maľby a poézie nie je až také jednoduché. Pretože tvarmi a farbami možno vždy všeličo vysloviť, a slovami v básni možno vždy všeličo namaľovať...

som záhrada
po ktorej sa prechádzaš
a nechávaš si bránu otvorenú
keď mi padá lístie
rozhŕňaš ho nohou
vtedy rozoznávam
čo je pravda
a čo trpezlivosť pre lásku
miluješ moje stromy
moju voľnosť
a nechávam ti bránu otvorenú
do záhrady
po ktorej sa prechádzaš
prechádzam
sa prechádza

mesiac
alebo slnko
alebo nebo

alebo počujem
alebo vidím
alebo nebol

alebo rozhovor
len aby svietil
o minútu dlhšie