Jankovič/Macho (Monológy, kontrapukty, polyfónie)

Jozef Jankovič a Palo Macho: dvaja umelci, jedna výstava. Na prvý pohľad jednoduchá matematika. Lenže ak sa začneme pozornejšie zaoberať jednotlivými artefaktmi, čoskoro sa ukáže, že až taká jednoduchá matematika to nie je, pretože máme do činenia s tromi skupinami (ak chce čitateľ pokračovať v matematike, tak podmnožinami) artefaktov. Prvá skupina (podmnožina) obsahuje diela signované menom Jozef Jankovič, druhá obsahuje diela signované Palo Macho a tretia obsahuje artefakty signované menami oboch umelcov. Každá skupina tvorí relatívne uzavretý celok (podmnožinu) a spolu sa podieľajú na konštitúcii väčšieho celku (množiny). Navyše celok funguje ako primárny kontext, v rámci ktorého jednotlivé artefakty vstupujú do vzájomných vzťahov súladu alebo protikladu, následkom čoho nadobúdajú ďalšiu dimenziu zmyslu. Jozef Jankovič je vo svete umenia známy predovšetkým ako sochár. V centre jeho celoživotného záujmu stála, stojí a s najväčšou pravdepodobnosťou aj bude stáť ľudská figúra. Raz je to celá figúra človeka, inokedy sú to len jej fragmenty. Zaiste, ľudskému telu treba venovať náležitú pozornosť, veď vďaka nemu vnímame, telo nám umožňuje meniť zorné uhly našich pohľadov, a je teda prostredníkom medzi svetom tam vonku a ľudskou mysľou. Zároveň telo vyjadruje naše bezprostredné emocionálne reakcie na veci alebo procesy. Tieto v nás buď vyvolávajú úsmev, alebo nás zarmucujú, ba dokonca z nich máme strach, pričom práve naše telesné reakcie podávajú našim blízkym - často nechtiac - správy o tom, ako sa máme a čo práve prežívame. Okrem toho telo ako prvé „schytáva“ rany, a každá rana bolí! Najlepšie to vedia tí, ktorí rany rozdávajú, pretože práve spôsobenou bolesťou si vynucujú nadvládu nad inými. Hrubé násilie deformuje, ohýba, láme, niekedy aj drví a v extrémnych prípadoch likviduje neposlušné telá. Samozrejme, toto násilie musí byť ospravedlnené, ináč by malo veľmi krátke trvanie. Apológiu násilia vždy pohotovo a bez hanby urobí ideológia. Účelom ideológiou vyprodukovaných obrazov a textov atakujúcich človeka zo všetkých strán je skonštruovať umelý svet, ktorý by bezo zvyšku prekryl aktuálny svet každodennosti. Lenže ideológia nikdy nedokáže úplne prekryť aktuálny svet každodennosti svojimi obrazmi a textami, vždy niekto pretrhne toto gigantické plátno, zvedavo sa pozrie cez trhlinu na aktuálny svet a podá ostatným správu o tom, čo videl. Takto sa zvyknú pozerať filozofi a vedci, no takto sa môže pozerať napríklad aj taký zvedavý umelec, akým je Jozef Jankovič. Sú to už desaťročia, čo sa prvý raz pozrel na svet svojho života mimo deformovanej ideologickej optiky a odvtedy zásadne stojí na strane obetí. Treba dodať, že mu je jedno, či ide o obete nahnedo alebo načerveno zafarbenej ideológie. Jankovič cieľavedome pranieruje hrubé násilie, pretože vie, že skôr či neskôr sa jeho pôvodcovia aspoň pred svetom budú musieť krotiť vo svojich sadistických chúťkach a brutálnych praktikách. Aj kritika umeleckými artefaktmi prispieva (niekedy oveľa účinnejšie než politické deklarácie či filozofické traktáty) k tomu, že namiesto predstieraného obdivu, úcty a uznania zo strany trpiacich arogantní vládcovia vyvolajú iba zhnusenie, opovrhnutie a odsúdenie. Základným rámcom zrodu a kryštalizácie estetiky a poetiky Jozefa Jankoviča sú osobité varianty humanizmu a antropocentrizmu. Jeho umelecký štýl je vďaka bohatému celoživotnému dielu jasne čitateľný. Úctyhodné množstvo monumentálnych a komorných sochárskych artefaktov realizovaných v rôznych tradičných a netradičných médiách jeho typický sochársky rukopis rozvíjalo a zároveň aj stabilizovalo. Stretnutie so sklárskym umelcom Palom Machom primälo Jankoviča pokúsiť sa realizovať svoje umelecké vízie v skle, teda v médiu, ktoré bolo pre neho terra incognita. Jankovič si uvedomil, že tvoriť v novom médiu neznamená jednoducho a bez korekcií preniesť umelecké postupy využívané v iných médiách, pretože výsledkom by bola karikatúra jeho vlastného diela. Ak chcel byť úspešný aj v novom médiu, musel sa naučiť rozmýšľať tak, aby sa jeho umelecké vízie dali realizovať v skle. Na začiatku tvorby nemal nijaké skúsenosti s materiálovými, technickými a technologickými normami vyplývajúcimi zo samotnej povahy média a jeho spracovania. Nevedel, čo sa dá v sklárskej peci vypáliť, ako sa môže meniť sklo, koľko vrstiev možno „spiecť“ dohromady, ako sa budú meniť farby po vypálení atď. A tak s Machovou pomocou krok za krokom zvládal sklo ako matériu, uvedomoval si jeho prednosti a limity, hľadal optimálne kompozičné riešenia, ktoré by dané médium „unieslo“ a skúšal nový kolorit. Výsledkom dialógu medzi sklom a intenciou autora sú síce na prvý pohľad čitateľné jankovičovské kompozície, avšak zároveň v nich milovník alebo znalec Jankovičovho umenia určite uvidí aj nezanedbateľný posun. Napríklad v zaujímavo riešenej reliéfnosti alebo nezvyčajnej farebnosti.
Figúra ako obraz ľudského tela je pre Jankoviča prostriedkom reakcie a neraz aj ostrej kritiky sveta, v ktorom žijeme. Reaguje na raz primitívne, inokedy rafinované, vždy však ideologické obrazy. Citlivo reaguje na poznanie, podľa ktorého ideológovia rôzneho druhu chcú, aby bežní ľudia tieto „lepšie“ obrazy považovali za skutočnosť samotnú. Jankovič svojimi obrazy ukazuje inú verziu nášho sveta, a táto až taká pozitívna nie je. Ba čo viac, neraz vyvoláva otvorenú averziu voči sebe, veď kto by chcel žiť v horšom svete. Pragmatickým cieľom týchto obrazov nie je vyvolať kantovskú kontempláciu, naopak, cieľom je spôsobiť hlboké pohnutie mysle, vyvolať odpor k manipulácii a uvedomiť si, že konať máme len na základe autonómnych úsudkov, a nie ideologických doktrín.

Palo Macho postupuje opačne, jeho obrazy zo skla nie sú obrazmi nášho sveta. Nie sú: svoj pôvod majú totiž v slobodnej hre obrazotvornosti autora, ona je tvorcom a zároveň architektom nového, výlučne umelcom vytvoreného sveta. To však neznamená, že svet Machových obrazov nemá s naším aktuálne prežívaným svetom nijaký kontakt. Má, pretože jeho obrazy sú budované z prvkov nášho sveta, ibaže kompozičné usporiadanie ho presahuje, a tak sa dostávajú do obehu obrazy bez konkrétnych predobrazov či modelov.

Kontúry týchto artefaktov treba považovať za hranice. Keď to urobíme, vykonáme vlastne prvý krok k pochopeniu ich zmyslu. „Odrezanie“ od prostredia (nie od kontextu, pretože tým sú tu a teraz Jankovičove sklené artefakty!) upriami pozornosť diváka na to, čo je v prípade Machových artefaktov najdôležitejšie, a tým je kompozícia. Prečo práve kompozícia? Pretože vďaka nej sa z jednotlivých prvkov Machovho výtvarného písma stávajú usporiadané štruktúry. To je samozrejme banálne tvrdenie, menej banálnym sa však stane vtedy, ak sa začneme zaoberať samotným usporiadaním týchto štruktúr. V prvom rade si myslím, že tieto štruktúry nemajú fixné centrum, ktoré by jednotlivé prvky usporadúvalo do hierarchických útvarov. V tomto prípade sotva môžeme hovoriť o tom, že jednotlivé artefakty pozostávajú z pyramídy, prvkov výrazového či významového plánu, a tieto dva plány sa spoločným úsilím, vzájomnou synergiou podieľajú na artikulácii témy či idey, jednoducho jasného alebo mnohoznačného umeleckého posolstva. Keď si všimneme Machove artefakty, zistíme, že sú tvorené rovinami. Každá z týchto rovín integruje farby, línie a plochy do vnútorne usporiadaného celku. V prípade roviny môžeme identifikovať vzťahy súladu či rozporu, dokonca niekto by mohol nejakú časť roviny povýšiť na organizačné centrum. Lenže, a to treba náležite akcentovať, tieto roviny nie sú mechanicky na seba naukladané, ale otvárajú sa navzájom a týmto otváraním vytvárajú napríklad hĺbku. Je to však iná hĺbka, než s akou sa stretávame v tradičných obrazoch na plátne. Táto hĺbka nemá povahu ilúzie, nie je v službách perspektívy, nedelí roviny na kontrastné pozadie a dominantné popredie. Machova práca s hĺbkou nie je založená na princípe hierarchie, pretože hĺbka v tomto prípade využíva jednu zo základných optických kvalít skla – transparentnosť, čiže možnosť maľovania na obe strany sklenej tabule. Keď sa tieto poukladajú na seba a v peci „spečú“ do jedného objektu, dochádza k zaujímavému javu. Rovinou organizované jednotlivé prvky vstupujú cez hĺbku do kontaktu s prvkami inej roviny, a vzniká útvar, ktorý nie je plošne, ale priestorovo organizovaný. Lenže je to celkom iný priestor, než aký poznajú sochári. Kým rovina dokázala vytvoriť bázu implikácie a explikácie významu prvkov z ich vzájomného postavenia, priľahlosti a protikladu v ploche, priestorové usporiadanie zase tvorí bázu „zauzľovania“, čiže komplikácie, ktorá nielen dodáva artefaktu novú dimenziu zmyslu, ale spätne mení aj význam jednotlivých prvkov naprieč rovinami.

Bolo by však nesprávne, keby sme zostali len pri implikácii, explikácii, komplikácii a vynechali amplifikáciu, pretože tá pre zmenu tvorí bázu konštitúcie a stabilizácie autorského rukopisu. Estetika a jednotlivé vedy o umení pojmom „amplifikácia“ okrem iného označujú zmnoženie zmyslu diela, napríklad prostredníctvom interpretácií rôzneho druhu, pričom tieto sú v drvivej väčšine tvorené v inom médiu, najčastejšie sú to verbálne interpretácie. V prípade Machovej tvorby amplifikácia funguje na báze hry medzi opozičnými pojmami „inklinácia“ a „deklinácia“. Inklinácia vyjadruje podobnosť jedného Machovho artefaktu s iným, presnejšie s inými. Jednotlivé artefakty sú akoby variantmi skrytého invariantu, uloženého vo „vosku“ umelcovho mozgu. Deklinácia pre zmenu označuje odklon, odchýlku, teda to, čo garantuje originalitu, pretože práve vďaka nej nemá artefakt vo svete (a to ani v Machovom) dvojníka, od ktorého by sa nedal odlíšiť. Netreba pripomínať, že inklinácia leží v základe generovania štýlu a deklinácia zabraňuje, aby sa štýl premenil na schému či škodlivé klišé.

Ako sme už spomenuli, tretiu skupinu tvoria spoločné artefakty Jozefa Jankoviča a Pala Macha, a keby sme, hoci za cenu veľkých ústupkov, chceli pomenovať princíp ich tvorby, možno by ho dokázalo výstižne označiť slovo „interpelácia“. Vo všeobecnosti interpelácia znamená to, že poslanec verejne položí otázku predsedovi alebo ministrovi vlády a na túto otázku musí dostať odpoveď. Pre potreby interpretácie Jankovičovej a Machovej tvorby politická konotácia slova „interpelácia“ nie je dôležitá , oveľa dôležitejšie je, že ak jeden položil otázku, druhý musel na ňu dať odpoveď. Alebo ak jeden nastolil problém, druhý ho musel doriešiť. Stalo sa, a je dobré, že divák dokáže prečítať tak otázku, ako aj odpoveď. Pravdu povediac, pri troche námahy dokáže pochopiť zmysel kladenia otázok a hľadania odpovedí.

Dvaja tvorcovia, tri skupiny diel, nie je to trochu zložité? Je, ale musíme si uvedomiť, že umelci nie sú na svete preto, aby poskytovali jednoduché riešenia zložitých problémov. Na čo ich teda potrebujeme? Aby nám ponúkali svoje zložité riešenia zložitých problémov a nebrali do úvahy nijaké obmedzenia? Alebo aby nás nútili neustále meniť horizonty nášho estetického očakávania? Ak mám byť úprimný, nepožadujem to od nich, nemusím s ich formuláciou problémov a následným riešením súhlasiť, stačí mi, keď zaujmú moju pozornosť, prinútia ma porušiť stereotypy každodenného života a pozrieť sa na svet z inej perspektívy. Stačí mi to, lebo vždy po takejto procedúre sa mi svet zdá byť bohatší o to, čo som dovtedy vedome alebo nevedome prehliadal. A komu to nestačí, nech si z diela Jozefa Jankoviča a Pala Macha vyberie niečo iné, pretože toho ponúkajú skutočne dosť.