Jana Hojstričová a Palo Macho

Telo, v opozícii voči potrebám ducha, patrí k ústredným témam západnej vizuálnej kultúry. Jeho povrch, gestá, farba, záhyby a proporcie neprestali priťahovať, fascinovať, inšpirovať, no tiež odpudzovať, či pohoršovať. Raz bolo symbolom božskosti, krásy a dokonalosti, inokedy hriechu, úpadku a zvrátenosti. Neprestajný objekt vášní, zvádzania, láskavých dotykov, no taktiež násilia, zízania, ponižovania a krutosti. Telo predstavuje tiež priesečník prístupov Jany Hojstričovej a Pala Macha, ktorí spájajú médium fotografie a skla do podnetných celkov artikulujúcich túto umeleckú konštantu. A tak, ako to platí pre kultúru ako celok, aj o postupoch tejto dvojice sa dá povedať, že nezáleží na tom, či telo zviditeľňujú a tematizujú, alebo ukrývajú a zamlčiavajú, neustále možno pociťovať jeho prítomnosť. Ide o centrum výrazne určujúce povahu ich prác, stred poskytujúci zmysel perifériám, ktoré naň prostredníctvom rôznych znakov odkazujú.

Veľkú časť spoločnej tvorby Hojstričovej a Macha predstavujú zobrazenia tela, kde je uchopené bezprostredne prostredníctvom zachytenia ľudskej figúry. Sústreďujú sa na nezvyčajné pózy postáv, no prevažne ide fragmenty, torza, či útržky. Telo sa však vynára aj zo stvárnení, kde, vychádzajúc z realistickej konvencie, nie je identifikovateľné. Presakuje na povrch a zostáva zachytené v záhyboch, deformáciách a póroch úplne bežných kusov oblečenia, ktoré plnia v každodennosti úplne bežné funkcie. Predstavujú buď intímnu ochranu ľudského tela, alebo ho formálne prezentujú navonok, prípadne zabraňujú jeho poraneniu. Pre každý tento predmet je však telo spojovníkom, keďže určovalo jeho tvar pri výrobe, no nemenej ho vyformovalo používaním a nosením, ktoré mu dalo jedinečný výraz, vôňu a prevedenie. Z obyčajnej košele, trička, či rukavíc sa tak stali neopakovateľné záznamy tela, ktorých fotografie autorská dvojica zakonzervovala v sklených tabuliach.

Hoci od ľudského tela možno len ťažko oddeliť sexualitu a telesné pôžitky, v prácach Hojstričovej a Macha je tento prvok potlačený, alebo úplne absentuje. Žiadne z vyobrazení nezvádza, neburcuje myseľ k erotickým fantáziám ani neláka k uprenému pohľadu. K inštaláciám a komponovaniu jednotlivých objektov pristupujú bez snahy o stvárnenie aj akýchkoľvek iných výrazných emocionálnych gest. Neuchyľujú sa k monumentálnej obrazovej rétorike, pátosu a naliehaniu, ani nijako neprehovárajú. Ide skôr o konštatovania a prezentáciu faktov, aké s odstupom, ba až vedeckým chladom, prinášajú skrz prepracované dokumentačné záznamy, ktorých vanie pach laboratórií. To je však iba jedna stránka týchto inštalácii, ktorá je v ostrom kontraste so samotným obsahom vyobrazení - s každodenným, ba až banálnym oblečením; pozostatkami tiel, ich stopami vrytými do ich tvarov a kompozícii, vôňami čo do nich nasiakli, projekciami, aké sa vynárajú pri pohľade na ich voľnosť, neštylizovanosť a bezprostrednosť. Toto všetko vnáša do jednotlivých inštalácii závan nemilosrdnej pominuteľnosti, melanchólie a otvára horizonty, ktoré sa dotýkajú konca každej telesnej schránky.

Konzumná kultúra zmenila telo na skutočný fetiš, na všadeprítomný artikel, o ktorý sa núti neprestajne starať, aby mohla z neho čo najviac profitovať. Tým, že ho neustále vnucuje ako ideál, nutne ho zároveň mení na príčinu frustrácií, sklamaní, či dokonca nenávisti. Hojstričová a Macho si volia odlišnú stratégiu a vyberajú sa opačným smerom. Samotné telo nepodsúvajú, nekladú ho na piedestál, ale ho zdôrazňujú tým, že nechávajú vyniknúť jeho fragmenty, pamäťové záznamy, odkazy, pachy a pozostatky jeho dotykov. Neusilujú sa vyrozprávanie nejakého uceleného príbehu, ani nechcú vizuálnym jazykom prerozprávať to, čo verbalizovala filozofia. Práve naopak, narúšajú súvislosti medzi jednotlivými inštaláciami, konštruujú autonómne solitéry, ktoré sa prihovárajú vždy inak, s inou intenzitou, s rozdielnym obsahom. Nechávajú prehovoriť telesnosť svojich artefaktov, aby podali svedectvo o tele, ktoré sa neprestáva vzpierať akejkoľvek verbálnej artikulácii.