Palo Macho / Nádoby

Motív nádoby ako problém vzrušoval Pala Macha už dlhšie, veď je sklár a nádoba ako taká vždy (možno už od nepamäti) – technologicky, remeselne i tvarovo – patrila do rúk sklárom. Treba však povedať, že nie do Machových rúk, pretože na skle a v skle ho skôr vzrušovali iné témy a iné veci, hlavne maľovanie. Nikdy nebol dizajnérom v pravom zmysle tohto slova, návrhárom, ktorého by nejakým spôsobom trápil vzťah úžitkovej a estetickej funkcie nádoby a jej praktická použiteľnosť pre človeka. Až donedávna, keď sám pre seba znovu začal objavovať nádoby. Najprv reálne, v ich trojrozmernom tvare, ako niečo, čo možno naplniť i vyprázdniť celkom obyčajnými i ušľachtilými tekutinami, vodou alebo vínom, ale aj niečím, čo má síce rovnako pominuteľnú, avšak oveľa tajomnejšiu, spirituálnu konzistenciu. Nádoba ako taká totiž v sebe vždy niesla aj určitú symbolickú, duchovnú nadhodnotu. V tomto zmysle vznikli okolo roku 2004 Machove prvé sklené pokály – kalichy, pripomínajúce akési relikviáre, či monštrancie. Ich tvary však neboli historickými citáciami, ale skôr voľnými reflexiami na danú tému. Umne narábal s tvarom, jednoduchým oválom (ktorý sa mu javil ako prototyp nádoby ako takej), s priehľadnosťou a nepriehľadnosťou povrchov stvárnených kresbovým alebo maliarskym, farebným zásahom či s jej „funkčnými“ súčasťami – dienkom i vekom, s významovým napätím a paradoxom medzi ikonickým detailom a zdanlivo technicistickým tvarom. O rok neskôr ich zbavil figuratívnych odkazov a premenil na znakové Dobré nádoby. Od nich bol už len krok k súčasnému cyklu diel nazvanému jednoducho – Nádoby.

V porovnaní so spomínaným cyklom sa od predchádzajúcich prác líšia v jednej podstatnej skutočnosti. Aj keď sa v nich s priestorom predsa len narába, nie sú koncipované priestorovo, ale plošne: Macho sa tu rozhodol zamyslieť sa nad pojmom nádoba tým najelementárnejším spôsobom. Hľadať jeho esenciu a pokúsiť sa ju sprostredkovať výtvarnými a vyjadrovacími prostriedkami, ktoré sú mu najbližšie, cez sklenú plochu, farbu a kresbu, to znamená maľbou. Východiskovým princípom uvažovania (najprv v kresbe) bolo popretie trojrozmernosti nádoby a jej transformácia, prenesenie na dvojrozmernú plochu. Nádoba sa stáva znakom, ktorý nie je len výsledkom kresbovej abstrakcie, ale hlavne výsledkom zrakového vnemu: maliar vidí nádobu na fiktívnej priemetni, ako schému dvoch elíps, ktoré na ploche začínajú žiť svoj samostatný život. Raz levitujú nad sebou, vznášajú sa popri sebe, inokedy sa cez seba prelínajú, zakliesňujú sa do seba navzájom, zlievajú v jedno. Machovi však nejde o dizajn a tvar, o škrupinu ako hranicu medzi vonkajškom a vnútrajškom, a pravdaže ani o úžitkovú funkciu. Popiera princíp nádoby ako takej, jej priestorovosť, dutosť. A nejde mu pritom ani o púhe plošné zobrazenie, analógiu priestorového tvaru. Nehľadá totiž definície, ale možnosti k výkladu pojmu, dalo by sa povedať, že hľadá „nádobu nádob“ ako svojho druhu archetyp nádoby, tvar nasýtený význammi, otvorenú metaforu v širšom význame slova a ľudského života vôbec.Paradoxným spôsobom sa pohráva tak s duchovným obsahom pojmu, jeho konotáciami (aj v kresťansko-židovskej kultúre a filozofii), ako i s jeho materiálnym stelesnením.

A tu sa dostávame k otázke technológie Machovej maľby na skle. S maľbou na sklo je to totiž trochu iné. Palo Macho začal svoj (nebadaný, ale zato vytrvalý) „útok“ na maľbu z pozícií, z ktorých nebol očakávaný, z donedávna uzavretej a pre seba žijúcej sféry umeleckého skla. Nebol zaťažený dedičstvom optickej geometrie, mal odvahu prekročiť všeobecný domáci názor o tom, že tradícia slovenského skla nie je vo farbe, ale v hľadaní tvaru a vnútorného priestoru. Spojenie farby so sklom, povrchom sklenej tabule začal budovať na podobných princípoch ako v klasickej maľbe. Nebol to jednoduchý proces, musel technologicky vyriešiť materiálový problém daný možnosťami spojenia tabule skla s farbou, tak, aby sklo nezostalo iba fyzickým podkladom, „nosičom“ maľby. Nekonečné množstvo skúšok predchádzalo tomu, kým dosiahol, aby sa hmota, objem a plocha skla spojili s tým, čo robí maľbu maľbou, s farbou a maliarskym gestom. Podmaľba s vnútornou maľbou s maľbou na povrchu. A napokon aj so svetlom, pretože to je ten záverečný – aktívny prvok, ktorý je v skle schopný od základov zmeniť všetko. Cyklus Nádob prišiel po veľkej sérii malieb inšpirovaných poetikou geometrie. Už v týchto dielach maliar skúšal usústavniť svoj predchádzajúci pomerne expresívny rukopis, upokojiť gesto i „výbuchy“ farieb na skle a v skle, zjednodušiť a harmonizovať jednotlivé farebné akordy. Táto skúsenosť so striedmosťou „geometrie“ určila do istej miery aj zámerný maliarsky „ne-výraz“ nádob, pri ktorých sa miestami stráca dôležitosť autorského gesta, rukopisnej stopy smerom k určitej nivelizácii a obrazovému zovšeobecneniu motívu, ktorý je čo najjednoduchší nielen v obryse, siluete ale aj vo farebnej kompozícii. Čo sa stáva podstatným je kresba vykrajujúca základnú siluetu nádob, obrys na ploche, jej transparentnosť, alebo netransparentnosť, signálna farebnosť, kovové lesky a odlesky. Dôsledkom je zvláštny monumentálne zovretý účinok nádob, ktorý nezávisí primárne od veľkosti, ale je evidentný aj pri maľbách menších rozmerov.

Nádoby sú najnovším monotematickým projektom Pala Macha, tu sa akoby v kocke – presnejšie v nádobe – zhmotňujú jeho doterajšie hľadania a experimenty so sklom (a teda aj so svetlom). Ukazujú nové výrazové a technologické možnosti veľkoplošnej maľby a jej špecifiká, s ktorými sa musí potýkať, pretože nemaľuje ako ostatní. Nádobami si zvykneme pripíjať na zdravie, v prípade Machových nádob sa mi žiada parafrázovať známe želanie a dodať: na maľovanie!