Palo Macho a Jana Hojstričová

Palo Macho si v rámci materiálu skla zvolil ako jediný v kontexte slovenského umenia maľbu na sklo. Jeho postavenie je do istej miery ambivalentné a vyplýva z neho isté outsiderstvo – Palo Macho je bytostným maliarom, ale do prehliadok súčasnej maľby nebýva zaraďovaný. Zostáva priraďovaný k sklárom, ale jeho prejav je natoľko jedinečný, že sa tomuto jednoduchému priradeniu jednoducho vzpiera.

Od prvopočiatku stojí jeho tvorba na experimente – na objavovaní nového, skúmaní možností zvoleného média. Posledná iniciatíva Pala Macha smeruje k spojeniu dvoch – autorov, médií a prístupov – do jedného diela, celku. Oslovil niekoľko výtvarníkov, ktorí sa venujú iným médiám – soche, fotografii, grafike, kresbe, s ponukou na spoluprácu.

Prvým spoločným výstupom je séria diel Scanning. Fotografka Jana Hojstričová a Palo Macho do spoločných diel vložili podstatu svojej vlastnej tvorby, osobné pohľady, autorské programy a stratégie. Výsledkom sú materiálovo aj myšlienkovo mnohovsrtstevnaté diela.

Voľba Pala Macha venovať sa maľbe na sklo umožňuje materializovať jej skryté zákonitosti. Využíva priehľadnosť skla na zviditeľnenie vrstvenia, štruktúr ťahov štetca a navyše integruje aj samotné vlastnosti skla, ako je napríklad štruktúra či lesk jeho povrchu. Macho sa spočiatku pohybuje skôr v názore štrukturálnej abstrakcie, kde v popredí je práve práca štetca, jeho vstupy v podobe razantných ťahov, či jemnejších línií. Výraznejšie sú aj drsné štruktúry na povrchu skla, ako aj opulentné vrstvenie rozmanitých farieb. Námety sú odvodené z reality, portrét, či náznak figúry alebo evokujú krajiny. V samotnom obraze sa niekedy objavuje aj deštrukcia samotného nosiča, prázdny priestor v sklenenej tabuli, nepravidelná diera. Od roku 2005 sa farebnosť zjemňuje, obrazy sú až monochrómne. Zároveň sa do popredia dostáva geometrická abstrakcia. Napriek tomu vzniká zvláštna situácia, v ktorej vzniká napätie medzi geometrickým a štrukturálnym. Macho sa totiž nevzdáva zviditeľnených záznamov štetca, ani povrchovej štruktúry skla. Len farebné plochy sú uväznené do geometrických tvarov. Tie sa naďalej prelínajú, prekrývajú, vrstvia. Ťahy štetca zjemnia kontrasty medzi farebnými plochami, menia základnú farbu, rozpohybujú plochy chvením. Sám autor priznáva nejednoznačnosť, spochybňovanie, stieranie hraníc, pretože za názov Geometria dáva otáznik.

Maliarska podstata jeho tvorby sa prejavuje naplno. Farba a jej možnosti sú výstavbovým prvkom obrazu. Napriek striedmemu organizovaniu kompozície prostredníctvom racionálnej geometrie, emotívny náboj je trvalo prítomný vďaka expresívnemu pôsobeniu farieb – čo je zásluhou ich nanášania na sklo. Ťahy štetca sú síce umiernenejšie ako v predošlom období štrukturálnej maľby, v istom zmysle sa tiež podriaďujú prísnosti geometrie, napriek tomu im zostáva dosť sily na jej rušenie, dokonca je možné ich pokladať za dominantné napriek tomu, že geometria sa tlačí do popredia nástojčivo cez priame línie. Jej nadvláda je len zdanlivá, geometrické členenie len napomáha organizovať plochu, rytmizuje ju, ale štrukturálne je v skutočnosti hlavným prostriedkom pre dosiahnutie konečného efektu živého pohybu vo vnútri obrazu. Okrem prísneho geometrického komponovania obrazu, sa objavuje aj motív nádoby, reprezentovanej dokonalou elipsou, či nepravidelnými oválnymi útvarmi. Táto stručná charakteristika Machovej maľby odkrýva jej podstatu. Tá sa naplno prejavuje aj v spoločnom projekte Scanning s Janou Hojstričovou.

Jana Hojstričová je fotografkou priameho, čistého až drsného výrazu. Častým námetom jej tvorby je telo a telesnosť. Ľudské telá sú všadeprítomným motívom v súčasnom mediálnom svete, avšak deformované prikrášľovaním a retušovaním. Mediálne obrazy nám prinášajú klamlivú krásu, ktorú väčšina konzumentov zamieňa za realitu. Umeleckí fotografi sa na ľudské telo sústredia od prvopočiatku. Síce sa vyhýbajú priamej manipulácii s námetom a nevyužívajú očividné klamstvo prikrášlených naštylizovaných komerčných fotografií, napriek tomu zväčša v umeleckej fotografii dominuje spodobovanie prirodzenej krásy ľudského tela, hľadanie harmonických tvarov a kriviek. Naturalizmus spodobovania ľudského tela síce taktiež nie je novinkou, napriek tomu u Jany Hojstričovej má svojský náboj. Autorka sa zameriava na ľudské telo bez hodnotenia, akoby bez zaujatia pozície. Zostáva len pozorovateľkou reality, len ju zachytí svojím objektívom. Hoci aj tento prístup je vyjadrením názoru a práve absolútna absencia viditeľného autorského komentára je tým najsilnejším vyjadrením. Jana Hojstričová telo pozoruje s prirodzenou úctou. Nemá tendenciu ho hodnotiť, ani znásilňovať svojím pohľadom, necháva mu jeho slobodu vyjarenia a len mu dáva možnosť prezradiť svoje posolstvo prostredníctovm jej fotografie. A preto zachytené telá rozprávajú priamo, bez príkras. Telo, ľudská fyziognómia, detaily totiž rozprávajú celý príbeh konkrétneho človeka. Nič na ľudskom tele nie je náhodné a každý detail v skutočnosti hovorí o našom charaktere a o našom živote. Túto reč tela však vie čítať len málo ľudí, napriek tomu, že je veľmi zaujímavá. Jana Hojstričová nám ju ponúka.

V projekte Scanning boli použité fotografie tela Pala Macha aj samotnej fotografky Jany Hojstričovej. U Pala Macha zachytávajú detaily, zväčša skrývané, intímne, pretože neúprosne dokumentujú čerstvé jazvy na nahom tele. Fotografie vyznievajú až drasticky, ale je to skôr dôsledok nášho skresleného pohľadu na realitu. Jazvám, stopám nášho života na vlastnom tele sa vyhýbame, respektíve ich aspoň neukazujeme verejne, skrývame ich, naďalej si ponechávame šupku viditeľnej dokonalosti. Pritom jazvy rozprávajú náš príbeh najsilnejšie, hovoria o tom, kde bolo naše slabé miesto, kde sa ukladali naše emócie. A toto všetko sú neviditeľné tajomstvá, ktoré nikto radšej vidieť nechce. Nie je žiadúce rozprávať o intímnych detailoch vlastného života. Detaily tela Jany Hojstričovej pôsobia nezaujímavo, neponúkajú žiadne škandálne pohľady, ničia bežné predstavy o znázorňovaní ženského tela, naopak, sú všedné, jasné, úprimné.

Obaja spoluautori sa v diele Scanning objavujú v dvoch rovinách – v autorskom zásahu a prostredníctvom (auto)portrétnych fotografií vlastných tiel. Týmto spôsobom vzniká ďalšie vrstvenie – nielen maliarskych a fotografických zásahov do hmoty skla, ale aj významové. Každý z autorov vstupuje do konečného diela nielen cez sklo a maľbu na skle v prípade Pala Macha a cez fotografiu v Prípade Jany Hojstričovej, nielen prostredníctvom aktívnych zásahov, ale aj prostredníctvom pasívneho zachytenia svojej podoby cez fotografiu Jany Hojstričovej. Diela sú zdvojenými portrétmi.

Napriek tomu, že Palo Macho sa zvolenej technike, vrstveniu obrazov na sklenený povrch, venuje konštantne, jeho maliarsky vstup nie je dominantný. Dostatočne silný náboj Hojstričovej fotografií jej zabezpečuje silnú pozíciu. Navyše samotné médium fotografie je v jednoznačnom kontraste s maliarskym jazykom. Objektivita zachytenej reality vyvažuje veľmi presne subjektivitu maliarskych gest. Diela Scanning sú dialógom dvoch rovnako silných, rovnocenných médií, názorov a autorov. Sú výstupom obojstranne obohacujúcej spolupráce, ktorá dáva nový rozmer fotografiám, ale aj ďalšiu vrstvu Machovým skleneným obrazom-objektom.