Fulla / Macho

Autorská spolupráca Pala Macha vo dvojici s pozvaným (prizvaným, vyzvaným) umelcom je ohraničená spoločným dielom, do ktorého každý z nich vnáša špecifiká svojej disciplíny. Obaja pritom hľadajú možnosti vzájomného spojenia, prestupovania a presahov týchto osobitostí. V samotnom diele sa tak zhmotňuje rovnocenný obojstranný dialóg rešpektovaných a rešpektujúcich sa tvorcov, ktorý každému z nich otvára nové obzory. Do koncepcie spoluprác čiastočne zapadá aj projekt „dialógu“ s dielom Ľudovíta Fullu, ktorého idea sa síce zrodila už okolo roku 2003, ale skutočne zrealizovaný bol až pre výstavu Fragmenty (z Fullu) v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku v roku 2015. S konceptom súvisí iba čiastočne preto, lebo z objektívnych dôvodov nemohlo ísť o skutočnú spoluprácu. V tomto prípade je to skôr stratégia, s ktorou sa v súčasnom umení stretávame stále častejšie a ktorá je založená na sofistikovanom požičaní, osvojení alebo privlastnení si diela iného umelca. V následnej výtvarnej recyklácii sa dielo, jeho fragmenty, myšlienka alebo koncept, dostáva do iných súvislostí a vzťahov.

Apropriácia umožnila Palovi Machovi nadviazať “spoluprácu” mimo času a priestoru. Autor, ktorý sa vo svojej sklárskej tvorbe vydal viac smerom maliarskym ako sochárskym či dizajnérskym, intenzívne vníma jedinečný inšpiratívny potenciál Fullovej tvorby. Nie je to len o príťažlivej sile farieb, ale aj línií a tvarov Fullovych výpravných a mnohovrstvových obrazov, o najmenších detailoch z nich, možno na prvý pohľad tak trochu neviditeľných.

Privlastniť si a „zrecyklovať“ dielo takej ikony slovenského výtvarného umenia, akou je Fulla, je celkom odvážnym činom. Palo Macho sa toho však zhostil s nadhľadom. Na jednej strane s úctou a vedomím zodpovednosti avšak sebavedome, bez prehnaného pietneho sentimentu.

Do svojho experimentu zaradil sedem Fullových diel. K obrazu Blumentálsky kostol pristúpil o čosi konzervatívnejšie než k ostatným, veď napokon aj originál je z rodu realistickejších Fullových malieb. Pracoval s transfermi celej kompozície na plochu skla a vo vzniknutom triptychu do jednotlivých diel následne vstupoval autorskými zásahmi; deformáciami kompozície, lineárnymi maľovanými alebo reliéfnymi štruktúrami. Iný prístup zvolil k obrazom Zuzana a starci, Slnko nad kostolom, Sen na salaši, Dievča s mlynkom, Sediaci akt a Na blšom trhu. Z nich povyberal tvarovo zvláštne, často vtipné a občas aj pikantné motívy a znaky a pretransformoval ich do objektov z materiálu, ktorý mu je najbližší. Zachoval tvar a kresbu, ale pohral sa s mierkou a farbou a zapojil najcharakteristickejšiu vlastnosť skla – transparentnosť. Vznikli tak nielen jednotlivé diela, ale aj inštalácia viacerých objektov nazvaná Na blšom trhu, v ktorej Macho znaky z Fullovho neveľkého rovnomenného obrazu nechal vystúpiť z plátna a zažiariť v priestore v adekvátnej veľkosti.

Napriek fyzickej neprítomnosti majstra v celom procese sa s ním Palovi Machovi podarilo cez umenie nadviazať živý dialóg. Ba čo viac, do umeleckej konverzácie vťahuje aj diváka. Práve svojím humorom a hravým pohľadom na dielo ikony moderného umenia Macho poodhalil, priblížil a pripomenul podobnú hravosť a chuť experimentovať v tvorbe samotného Fullu. Zároveň tiež poukázal na dôležitosť kontinuity. Lebo okrem iných prístupov aj apropriácia, spôsob, akým umelci sledujú a reagujú na prácu svojich kolegov, nebola cudzia ani Fullovi. Veď jeho Zuzana je skôr Manetovou Olympiou, Goyovou Majou, či Tizianovou Venušou, než biblickou Zuzanou.

A keď som na záver v pomykove, či som nemala písať viac o Machovi ako o Fullovi, tak si vravím, že veď práve toto je dôkazom, že ich dialóg bol veľmi živý a vôbec nevadilo, že sa pri práci nestretli. Aj tak prehovorili spoločným jazykom a pre vnímanie diela každého z nich otvorili divákovi nové obzory.